Folkkoncert v Babylone spojil štyri kapely

V sobotu sa konal historicky prvý Folkkoncert v Babylone. Organizátori už teraz dúfajú, že sa im aj u nás podarilo odštartovať tradíciu folkových koncertov. Pojem folk je až príliš nadrozmerný. Ako definícia sobotnej koncertnej ponuky sa skôr ponúkajú slová country či trampská hudba. Tie s folkom a pesničkárstvom až tak veľa spoločného nemajú.Výrečnosť na úkor významu

Moderátor Folkparády rádia Lumen Ľubo Wágner sa zhostil sprevádzania celým koncertom. Okrem uvádzania jednotlivých interpretov sa v čase, keď sa kapely zvučili a prinášali si nástroje, venoval väčšinou povrchným vtipom či príliš nezáväznej komunikácii s účinkujúcimi. Nie všetkých bavil humor typu „Hovorí sa, že moderátor je ako podprsenka. Keď nie je, nevadí, keď je, podrží,“alebo nekonečné oslovenia, prepiato evokujúce trampskú atmoséru zblíženia „Priatelia, priateľky, kamarátky a kamaráti, folkáči a folkáčky", a dokonca aj „folkuliatka...“ . Jeho výrečné schopnosti boli síce obdivuhodné (počas prestávok reč naozaj nikdy nestála), ale „náplň“ slovného prejavu nútila skôr k využitiu voľnej chvíle na občerstvenie alebo k rozhovorom ľudí medzi sebou.


Z kapiel bodovala Hrdza

Krátko po osemnástej prišla na pódium trojica Šiesty (ne)zmysel, ktorá ponúkla približne trištvrtehodinový blok svojich (dievčenských) pesničiek. Zostavu tvoria Lýdia Novotná (gitara, spev, texty), Kaja Komarová (vokály, flauta, perkusie) a Matej Krivánek (basgitara). Najviac zaujala pieseň s historickým a netradične realistickým námetom: o kňazovi, ktorý znásilnil ženu vo vysvätenom kostole, a nakoniec ju vyhlásil za čarodejnicu. Šiesty (ne)zmysel hrali aj veselo, publiku sa páčila napríklad pesnička Mimozemšťania, ktorá za svoju „chytľavosť“ vďačila osvedčenému stredaniu slohy a refrénu.


Ako druhá hrala prešovská pätica Hrdza, ktorá mohla byť pokojne hviezdou a hlavným ťahákom celého programu. Z ich hudby sa do celej sály dostala spontánnosť a radosť. Akustická gitara (Slavo Gibarti), husle (Tóno Potočňák), bagitara (Robo Hatala), perkusie (Lukáš Maťufka), energický spev s výdatnými tanečnými kreáciami (Veronika Rabadová) a viachlasy všetkých ukázali farebnosť a jasnosť nielen ľudovej, ale aj vlastnej hudby. Hrdza tak predstavila piesne z debutového albumu Muzička, ktorý si sama vydala v roku 2002. Bohužiaľ, hrala tiež iba necelú hodinu, pretože najväčší priestor mal zostať hlavnému ťaháku, Žalmanovi a spol. Hrdza by však rozhodne nenudila ani ďalšími piesňami, minimálne takými dobrými ako zhudobnená ľudovka spievaná v šarišskom nárečí alebo pesnička v neznámom jazyku, ktorou pripomínali fínsku partiu Värttinä. Invenčnosť a radosť svietila aj v pohybovaní na pódiu či v samotnom hraní. To niekoľkokrát prerástlo do pomysleného psychedelického etno-metalu, ktorý bol výborný. Hrdza teda bodovala suverénne a najviac!


Nasledovala československá country zostava Nový Rownák a okolo deviatej spomínaný Pavel Žalman Lohonka, ktorý si potrpel na dobrý zvuk a nielen počas ladenia, ale aj počas koncertu usmerňoval zvukárov, aby jeho gitara „znela akusticky a nie rockovo“ alebo aby jeho spev nebol „basovo zahuhlaný, ale čistý“ . Spolu s ansámblom (Jindřiška Petráková-Brožová, Honza Brož a Petr Novotný) ponúkli staré pesničky, na ktoré sa niekoľkokrát chytilo aj publikum, ktoré spievalo či tlieskalo. Na rad prišli aj novinky z albumu, ktorý vyjde budúci týždeň a ktorý dostal zvláštne meno – Nápis na štítu domu. Rovnaký názov nesie aj pieseň, ktorá je Žalmanovým rozšírením skutočných veršov napísaných na stene domu „Bože, žehnej domu tomu, vystavěl jsem, nevím komu, Bůh je toho všeho pánem, já jsem jeho hospodářem.“
Žalman a spol. dostali najväčší priestor, spolu s prídavkami hrali bezmála dve hodiny, čo napriek úspechu starých piesní stojí za zamyslenie.


Folkkoncert po párty

Otázkou zostáva, či sú priestory klubu Babylon vhodné na konanie podobných akcií, alebo či sa viac hodia na tanečné párty. Jedna taká sa konala večer pred Folkkoncertom a pri pohľade na tribúnu, kde na studených kobercoch polepených žuvačkami a obohatených o zvyšky sušienok, nedopitých nápojov či nedopalkov sedelo najviac ľudí, je zrejmé, že upratovacia čata ani nenastúpila, niežeby si nedostatočne splnila svoju prácu. Niektorí dostali možnosť sedieť za umelými stolmi priamo pri bare, väčšina však bola odkázaná na odpadkovú nekultúru. Kritický pohľad (najmä z hľadiska účinkujúcich) treba zaostriť na statické osvetlenie, ktoré spôsobilo, že kapely hrali do tmy, nemali kontakt s poslucháčom.


Uvidíme, či sa podobného, skôr country-trampského ako folkového koncertu dočkáme aj nabudúce. A či to bude v rovnakých priestoroch alebo niekde v prírode pri ohni.


Matej Lauko

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu