Nachádzate sa tuEFKO v Jeseníku
EFKO v Jeseníku
Začalo to tak, že Peter Lachký (nádejná hviezdička slovenskej folkovej scény) mal vo štvrtok 22. februára odohrať svoj prvý zahraničný koncert v HiFi klube v Plzni. A aby zabil dve muchy jednou ranou, opýtal sa svojho kolegu Janka Kulicha (obaja členovia Efka), držiteľa Jeseníckeho nugetu, či nemôže len tak, mimochodom, cez víkend vybaviť nejaký ten koncert v spomínanom meste.
Po krátkom telefonáte typu: "Ahoj... no, 23. februára... dobre?... tešíme sa, ahoj!" bola ruka v rukáve a "spanilá jízda slovenských písničkářů do Jeseníku" sa mohla začať. Pre Petiara a huslistku Zuzku Ondrejkovú sa začala trochu kuriózne, lebo deň predtým ich koncert v Plzni prerušila snehová kalamita, kvôli ktorej trčali 12 hodín v (našťastie vykúrenom) autobuse asi 140 km pred Prahou. Ráno o 7.00 do Prahy konečne dorazili a pobrali sa smutní každý svojim smerom. Zuzka do Blavy a Petiar do Jeseníku. Tam sa mu (podobne ako ostatným účinkujúcim) podarilo dostať. Ostatní, rozumej: Janko Kulich, zastupujúci podobne ako Petiar mesto Prievidza (dokonca rovnaké sídlisko a ulicu), Marek Mačák, básnik spod Tatier (môj pesničkársky favorit), Rado Tiňo, kovboj z ďalekého východu a Ria Ferčáková, nežná, usmievavá a trochu bláznivá prvá dáma slovenského šansónu (vraj preto, že iná nie je - tvrdí ona).
Hralo sa v úžasnom priestore, miestnymi nazývanom "Kaple" s výbornou akustikou, vitrážovými oknami, klenbami a nádherným dreveným maľovaným stropom. Koncert bol podľa mňa veľmi fajn, až na nízku návštevnosť (cca 20 ľudí), čo sme zhodne pripísali počasiu, lebo za tými oknami sa len sypalo a sypalo a väčšina potencionálmych divákov asi radšej zvolila možnosť pod perinou pochlipkávať teplý čaj. Môžu ľutovať, lebo každý z hudobníkov (všetci členovia Efka) podal výborný výkon, každý z nich bol iný, svojský, zaujímavý, určite nie nudný a opočúvaný. Publikum bolo spokojné a hlavne, a čo sa cení, pozorné a vnímavé.
Okrem muziky mal tento víkend veľa ďalších plus: od spoznania nových ľudí a "okoštovania" ich bezhraničnej pohostinnosti (a to nepreháňam), cez návštevu Jeseníckych kúpeľov až po ochutnanie slivovice, z ktorej sme si každý museli dať aspoň za pohárik (hovoria tomu "proti smrti"). Dali sme si všetci, okrem Tiňa, ktorý z mne neznámych príčin abstinuje (ale zaňho zase stíhal Lachký). Dúfam teda, že tak skoro nepomrieme a že ešte veľa dobrej muziky počuť budeme...
Lenka Javorská
Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť