Edo Klena 2005

Zlou správou je, že Edo Klena nemá v svojej diskografii toľko albumov, koľko by bolo možné a žiadúce. Nie žeby chýbali služobné roky alebo vhodné piesne – za dve desaťročia aktívneho pôsobenia na našej pesničkárskej scéne má na svojom konte skladieb požehnane a z nich väčšina bežnú latku vysoko prekračuje. Vydavateľská realita minulosti i prítomnosti je však o inom, takže pesničkári počítajú svoje dosky sotva na prstoch jednej (aj to drevorubačskej) ruky ...
Dobrou správou však je, že aj napriek zväčša sporadickému vystupovaniu má Edo za tie roky takú pozíciu a renomé, že správa o novom CD vzbudzuje spoľahlivo reakcie typu: „Nový Klenov album?? Už sa teším...“.

Cédečko 2005 je pokračovaním cesty, ktorú začal Klena ešte v druhej polovine osemdesiatych rokov, teda v štýle „pesničkár ako súčasť kapely“ (jediný sólový kúsok s gitarou je tu vlastne len „jednohubka“ Ja a blondýnka) a to celé smerujúce viac k rocku než k tradične chápanému (teda akustickému) folku. Ostatne, vždy som mal podozrenie, že Klena je skôr rocker, ktorý sa drží španielky, než celkom tradičný folker, a jeho spôsob hry na akustickej gitare tiež mal vždy bližšie k rockovým gitaristom než ku klasickým folkovým „vybrnkávačom“ rozložených akordov.

Na druhej strane – Edo nahral svoj doteraz zrejme najpestrejší album. Bez problémov brúsi medzi štýlmi, z každého si zoberie niečo, takže tu máme blues s doslova garymoorovskou gitarou (Hádame sa), rómsky pop (Odchádza muzika), tango (Zase prešiel rok), púťovo-dychovkovú „odrhovačku“ (Bojím sa smrti), metal mixnutý Balkánom (Neodchádzaj), inštrumentálku (Bardejovská strela)... K tomu všetkému ešte pripočítajme rôzne zvuky a ruchy, využívanie plejbekov a vrstvenia stôp... Neviem, kto robil aranže pre túto platňu, ale ak niekto dokáže počuť pesničky v takýchto farbách a ešte svoju predstavu aj zrealizovať, tak klobúk dolu. Klena má závideniahodnú schopnosť napísať naozaj chytľavú pesničku s výrazným hudobným aj textárským nápadom, pesničku, ktorá má šťavu, drajv. V športovej terminológii sa tomu tuším hovorí „priamy ťah na bránku“, chytľavosť si v tomto prípade však netreba mýliť s polopatizmom. Jednoducho má človek chuť vziať gitaru a sám si pesničku zahrať. Silných sladieb je na platni viacero, ale pre mňa osobne sú vrcholmi Hádame sa, Neodchádzaj a predovšetkým Ešte raz sa narodiť, pri ktorej mi aj po niekoľkonásobnom počúvaní ešte stále dokáže behať mráz po chrbáte. Len si tak predstavujem, ako by asi rotovala na vlnách éteru, ak by ju nahrala jedna z mladých rockových skupín pod krídlami veľkého vydavateľa...

Trochu ma prekvapilo, aký priestor majú na platni obe speváčky – tri piesne sólo, dve tak pol na pol... Nie že by bol problém v intonácii, frázovaní alebo nedajbože v technike – to v žiadnom prípade... Spevu sa nedá nič vyčítať, všetky party sú zaspievané presne, mám však pocit, že je to akoby z iného sveta. Akoby tomu chýbala práve tá troška nadhľadu a názoru, ktorá je typická práve pre Klenu. Raz darmo – tento pesničkár sa vždy pohyboval na rozhraniach a nikto nedokáže Klenove pesničky zaspievať tak ako Klena. Autor má samozrejme na takéto riešenie právo a vie, prečo zvolil túto cestu. Ja ako poslucháč však predsa len trochu egoisticky ľutujem, že ich nenaspieval on sám. Napriek tomuto (pre väčšinu ľudí asi nepodstatnému) detailu však táto platňa naozaj stojí za kúpenie (nie napálenie, vážení priatelia!). A môžem zaručiť, že si ju nepustíte iba raz. Zlou správu je, že tento ani ďalší podobný album asi nekúpite bežne v obchodoch. Dobrá správa je, že existuje internet...

Miloš Janoušek

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu