CD Jana Šteflíčková a Kůň - Jablečno

Jana Šteflíčková – jedna z najvýraznejších osobností českej folkovej a pesničkárskej scény (držiteľka Krtečka Zahrady 2006), herečka a pesničkárka s prezývkou Janis Joplin, ktorú získala ako jedna z jej najvernejších imitátoriek. Možno ju tiež ľahko stretnúť na doskách divadla Ypsilon, ako speváčku v jazzových kluboch, alebo hoci aj na veľkých FTCB+neviemeštečo festivaloch.
Janu na českej pesničkárskej scéne vnímam ako rozštiepený samorast. Jej pohyb je vymedzený samozrejme pesničkárstvom - do folku a prejavom - k jazzu, bluesu, latinu, tangu, k šansónu, či dokonca ku kabaretu a divadelnému expresionizmu, za čo do veľkej miery samozrejme vďačí aj kapele, veľmi dôsledne vyskladanej prevažne z jazzových muzikantov.

Po niekoľkých mesiacoch sa ku mne konečne dostalo CD Jany Šteflíčkovej a kapely Kůň s názvom Jablečno. Janinu doprovodnú kapelu tvorí zoskupenie profesionálnych muzikantov s označením Kůň. Medzi nimi objavíme skvelého jazzového gitaristu Vojtěcha Želínského, kontrabasistu Petra Tichého a perkusionistu Roberta Švehlu.
Dlho pred tým, ako sa ku mne Jablečno dostalo ma Jana upozornila, že nahrávka „pokulháva“ s mixážou a masteringom, jednoducho, aby som nečakal žiadne zázraky a - že to mám brať s rezervou a ak chcem, tak aj s vervou.
Plný rezervovanej zvedavosti som vložil CD do prehrávača a – prestal som dýchať.
Doslova našlapaný kontrabas, príjemný najazzlý sound sólovej gitary, duchaprítomné a „včas“ na slovo skromné perkusie – a Jana Šteflíčková, alias Janis. Jej najvýraznejšou črtou je bezpochyby profesionálne herecké zázemie, ktoré sa nemalou mierou podpísalo pod rôznorodú škálu jej speváckeho prejavu. Striedania nálad - od chutných detských nápevov a slovných hračiek, cez šansónovo ladený modrý dym z cigary vnímaný nevinným dievčaťom stojacom oproti veľkým dverám, sebareflexné pohľady hlboko pod povrch až po intímne výpovede v slovách, v hudbe a v tanci – na zaprášenej platni. Pestrosť žánrových inšpirácií prenesená do veršov vrcholí spoveďou stárnucej herečky, ktorú neprekvapí už naozaj nič.
Možno tu však niečo prekvapí poslucháča – podobnosť farby hlasu s Hankou Hegerovou.
Kde tu sa mihne doširoka rozosmiata satira na tému showbusiness (Cirkus šmelina), kde tu nás strhne mrazivý kŕč pri predstave blížiacich sa „definitív“(Kolesa), kde tu na nás spoza roha vykukne kučeravé dievčatko s rozbitým kolenom (Dopravní hřiště), na ktoré kričí pani učiteľka....
Textársky je Jana Šteflíčková mimoriadne zdatná. Jednoduché metaforické obrazy strieda s dychvyrážajúcou úprimnosťou, ktorú šikovne balí do rôznofarebných nálad. Prvoplánová priamočiarosť v témach je často iba úmyselným presmerovaním poslucháčovej pozornosti, ktorú precízne privedie presne tam, kde ju chcela mať od začiatku. Akurát, že mu pritom ukázala mnoho z toho, čo je dobré vidieť pre pochopenie zmyslov, napríklad v
long-drinkoch. Jana dokáže poslucháča pesničkou previesť so zaviazanými očami a v závere mu odkryje všetky karty, pričom triumfy necháva ukryté v nedopovedanom. Dokonca aj slovné hračky tu majú svoje presné opodstatnenie – ich mikropointy presne zaklincujú to, čo (ne)chcelo byť povedané.
Jednou z najpútavejších skladieb na albume je pre mňa Femme fatale – tango s domixovaným pukaním na platni. Tu sa Jana v plnej paráde predstavuje ako speváčka so schopnosťou nasadiť na každé slovo ten správny výraz, náladu, atmosféru. Na druhej strane, práve v tejto pesničke je asi najevidentnejší v úvode spomínaný nedostatok albumu – ktorým je jeho zvuková (ne)vyváženosť. Zvuk albumu pôsobí veľmi plocho, často sa tu stráca niektorý z doprovodných nástrojov, pričom najviac trpí komunikácia kontrabasu a perskusií, na pozadí ktorej vyniká to, čo (aj podľa slov autorky) malo ostať potlačené.

Suma sumárum – CD vrelo odporúčam každému fajnšmekrovi, kto má chuť na rôznofarebnú zmes príchutí dobre namiešaného drinku z nálad, rytmov, cítenia a krajín. Miestami tak natrafí na poriadnu dávku korenia, kociek ľadu, či citrónovej kôry, soli zo sĺz tu nájdeme pomenej, no čo je to všetko oproti naozaj dobrej spoločnosti, ktorá sa k vám počas počúvania usadí na gauč. Miestami možno budete mať pocit, že bubeník sedí asi nejako bližšie. Ale zvyknete si. Verte mi, veľmi rýchlo.

www.janaakun.cz

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.