Blog používateľa Števo Šanta

Prvá hodina gitary. Popisujem chlapcovi jednotlivé časti nástroja. "Toto je telo gitary, toto hmatník a na hmatníku sú takzvané pražce. Pražce, zapamätáš si to?"
"Áno."
"Ďalej tu máme krk, ladiace kolíky... a z druhej strany drží struny kobylka. Tak ešte raz, telo gitary, hmatník a na hmatníku máme čo? P..., pr..."
"Prašníky."

Prešiel istý čas a ja som si spomenul, že som už dávnejšie (asi tri mesiace) neoslovil žiadneho organizátora festivalu, či majiteľa hudobného klubu. Tak som si dal nové kolo mailovej komunikácie, hoci viem, že je to úplne zbytočná robota. Ale rituály sú dôležité, sú to body, ku ktorým sa môžete približovať a vytvárať si tak ilúziu pohybu.
 

Celý život som si myslel, že to, čo hrám, sa volá folk. Aj keď som založil skupinu Ostrov, zvykol som zo začiatku úpenlivo strážiť žánrovú čistotu, z čoho ma chlapci liečili slovami, aby som neriešil ako sa volá to, čo hráme, lebo jediné kritérium pre hudbu je "páči - nepáči". A tak sme hrali to, čo sa zmestilo do škatuľky "páči", nevediac, čo povedať, keď sa nás niekto pýtal na štýl, aký hráme. Až nedávno, po jednom koncerte v klube na východe Slovenska mi v krátkom rozhovore líder jednej alternatívnej kapely veci objasnil: "Vy hráte poprock, také osvedčené postupy, ale však aj to má svoje miesto pod slnkom."

Si múdry, ale sexy,
            povedala,
nežný, ale silný,
            nežný,ale silný
a lampa sliepňala
            a zem sa točila.

Chcel by som sa stratiť,
            povedal jej,
rozplynúť sa celý,

Posielam ti tichý pozdrav do diaľky,
list, ktorý som nikdy nenapísal
a potom ho nevložil do obálky,
aby v tvojej schránke tíško pristál.

Je to iba pocit, iba želanie,
vyslovené potichu a skromne,
snáď ho k tebe chladný vánok privanie,
keď si večer vyjdeš na priedomie.

Nepocítiš nič, len, že ti dobre je,
nepohne sa mráčik na oblohe,
iba lístok čerešne sa zachveje,

Na hodine gitary malému Dominikovi vysvetľujem, kde nájde na hmatníku tón f2. Chlapča nevníma, díva sa kamsi dohora s neprítomným výrazom v tvári.
- Prepáč, Dominik, mohol by si nachvíľu prestať vnímať signály svojich priateľov z Marsu a otočiť sa ku mne?

Hodina gitary. Ja a dvaja osemroční muzikanti.
"Nabudúce si doneste svoje nástroje, doladím vám ich."

Na Facebooku ťa osloví kapela, aby si sa stal jej fanúšikom. Nepočúvaš tú kapelu, nemáš rád jej hudbu, ale z kolegiality a slušnosti sa pridáš medzi fans.

„Máte krásny hlas. Človek by sa hneď do vás zamiloval!“ zaštebotala mi čerstvá majiteľka môjho CD. Ostal som stáť v pomykove, toto nepočúvam často. Teda vlastne..., výraz krásny hlas použila jedna fešanda aj nedávno po našom koncerte. Dovetok o možnosti rýchlo sa zamilovať vynechala. Čo je dobre, lebo som frajerke sľúbil, že budem dobrý chlapec, takže tento druh informácií je pre mňa takpovediac zbytočný. Iba čo ma rozptyľuje na ceste k zaslúženému odpočinku v sedačke z mäkkého nebeského obláčika - miesta vyhradeného pre napravených hriešnikov.