Krátka esej na tému „KRITIKA“...

Ľudia Boží, napadlo Vás niekedy, že najjednoduchšie je napísať reportáž (poprípade recenziu atd...), kde je všetko skvelé, každý má každého rád, nikde nie je žiaden problém? Preložené do hudobnej branže – kapela je zohraná, dlho sa nezvučí, nikto nerobí chyby, všetko ladí, sprievodné slovo má vtip a šťavu, zvuk je skvelý, hudba originálna a texty o niečom, počasie teplé, pivo studené a publikum sa skvele baví, tak ako nikdy nikde. Ak náhodou niekto nespĺňa dané požiadavky, takticky ho v reportáži vynecháme, alebo s úsmevom a s jemnou spomienkou na naše vlastné začiatky, len tak, aby si to nikto nevšimol, vzdychneme, ach tie detské chyby...však na budúci utorok z nich kapela aj tak vyrastie, tak načo ich pripomínať, že?

Recenzent sa počas celého festivalu šťastne usmieva, občas skromne skočí v pauze na nejaké to pivko, večer ide spať ako posledný , ráno vstáva prvý, aby mu nedajbože len niečo z tej skvelej festivalovej atmosféry neuniklo. A prekvapivo – neustále je plný energie. To aby mohol o svojich nádherných zážitkoch, kde všetko dokonale klaplo, podať viac-menej zbytočnú správu pre tých, ktorí tam aj tak boli a celú atmosféru, vrátane produkcie všetkých dokonalých interpretov plnými dúškami vstrebali. A potom si naplno plnými dúškami vychutná pozitívne reakcie komentáristov, bezo zbytku hladkajúce ego recenzenta....a podaktorí interpreti aj naďalej budú robiť rovnaké chyby, pretože taktne ich na to nikto neupozorní. Až do chvíle, keď organizátori a promotéri festivalov budú svorne v telefóne tvrdiť: „bohužiaľ, máme už obsadené, playlist aj s náhradníkmi je dávno hotový“ a zúfalo sa budú snažiť zaplátať dieru po na poslednú chvíľu odrieknuvšej hviezde...

Sám tak píšem, keď už niečo píšem. Je to nedostatok odvahy stáť si za vlastným názorom, alebo snaha nikomu neublížiť? Sám seba sa pýtam, či kapele ublížim menej, keď sa o nej ani náznakom nezmienim, ich najnovší cédečkový výtvor takticky vynechám, koncert už dáko prežijem a nikoho neurazím. Alebo ich roznosím krížom-krážom, ak si to naozaj zaslúžia, dáko prežijem citové výlevy na internete, a po nejakej dobe so zadosťučinením skonštatujem, že interpret si predsa len zopár rád vzal k srdcu (i napriek všetkým internetovým výlevom ohrdnutého umelca) a niekam sa posunul. I keď si to nikdy verejne neprizná...alebo sa vyparí do zabudnutia a na meno si nikto ani len matne nespomenie. Okrem negatívneho recenzenta a jeho svedomia, zožieraného pocitom – neprehnal som to predsa len? Možno by z nich naozaj niečo mohlo byť ....no ja som to zničil už v zárodku...

Obdivujem Janku. Má v sebe odvahu zverejniť to, čo iní s úsmevom nedávajú najavo. Z rozličných dôvodov. Umožní prísť na svet názoru, ktorý naozaj môže posunúť niekoho ďalej. Pochopiteľne, každý muzikant, snažiaci sa predať svoj názor svetu, poprípade ho zmeniť, alebo ho len jednoducho dobyť, ťažko znesie negatívnu kritiku na svoju hlavu. Zase niekto, kto našej najlepšej kapele na svete hádže polená pod nohy, aby si vyriešil svoje vlastné mindráky. Priznajme si, asi každý z nás, ohrdnutých muzikantov, sršiacich hromami a bleskami na internete, zažil chvíľu, keď si uvedomil – nemá náhodou ten naničhodík pravdu?...skúsim niečo iné?...a hľadal ďaľšie Cesty. Prinúti nás k tomu šťastný úsmev – ide Vám to, ide....(ďalej viď pasáž s organizátormi)

Toľko úvaha na tému hudobná kritika. Dakto spomenul českú folkovú scénu a jej skvelú originalitu. Uvedomil si vôbec reálnu situáciu za riekou Moravou? Čo posúva muzikantov snažiť sa byť najlepšími, najoriginálnejšími, najzapamätatelnejšími? A na druhej strane tvrdý biznis, neúprosné kritiky častokrát hudobnými vydavateľstvami zaplatených kritikov, bulvár pletúci sa do života „úbohých skromných“ hviezd?...

A na Slovensku je nás dohromady desať, každý každého pozná, všetci si hovieme v pocite najdokonalejšieho interpreta medzi Dunajom a Tatrami a keď nám niekto dá najavo, že môžeme veci robiť aj ináč, zadupeme ho pod čiernu zem... Nedá mi nepovzdychnúť si – typická slovač...

Akokoľvek to znie neuveriteľne, hudobný kritik môže byť aj človek snažiaci sa interpretovi pomôcť. Je jasné, že priama kritika do očí bolí. Nebolí taktný nezáujem okolia viac?

Pozn. aut.:

V eseji boli použité vlastné skúsenosti autora. Akékoľvek mená, alebo súvislosti vôbec nie sú vymyslené. Všetky pocity vyjadrené v úvahe, sú, myslím, naozaj prežité... Dolu pod článkom je priestor na nekonečné kritiky recenzentov recenzentov. Nech sa páči.

PS: ak má nejaký interpret záujem, stačí zaslať príslušný obnos na číslo účtu: 3721834405 / 1100 a kdekoľvek na internte sa zjaví recenzia na najdokonalejšiu a najlepšiu kapelu, za príplatok aj na budúcnosť hudby ako takej. Nie je problém. Zo slohu som vždy mával jednotku.

PPS: Napriek, tomu, že Janku mám rád, mrzí ma, že i keď som ju v nedeľu ráno v hľadisku videl (možno sa mýlim, bol som zaslepený syndrómom najlepšej kapely južne od Katovíc...), z nejakých mne neznámych(?) dôvodov sa neobjavila absolútne žiadna kritika na vystúpenia skupín Holdon a Orbus....

PPPS: to číslo účtu pochopiteľne nie je správne (alebo aspoň určite nie je moje), no keby skutočne niekto mal záujem, nech sa neostýcha ma kontaktovať. Niečo vymyslíme.

PPPPS: zdala sa Vám nejaká kritika príliš tvrdá? Rozhodol som sa, že už nebudem ďalej hrať a budem len písať.(Ahoj Petiar...) A rozhodne si nebudem brať žiadne servítky (keď už nebudem hrať) Šak počkajte, až sa vrátim............

PPPPPS: nerád rozprávam za druhých, ale predpokladám, že Petiar už nikdy nič nenapíše. Len mu jednoducho došla inšpirácia, alebo sa jeho Cesta zvrtla iným smerom, alebo ho to prestalo baviť, alebo sa chce už len baviť...nič z toho nie je nepochopiteľné. Len to zabudol okoliu oznámiť. Určite toho aj tak spravil dosť. A komu je málo, môže si spraviť vlastnú stránku, presne podľa svojich predstáv. Tu je vzorka jednej z nich (a pokorne klopím uši....) A napriek tomu, že bol členom Holdonu len 2 dni a celé 2 dni som tŕpol, či vôbec bude schopný aspoň raz udrieť do konga, obdivujem ho za celokoncertové perkusie. Presne také, aké som si predstavoval...

...a pre tých, čo absolútne nič nepochopili: v živote to chodí tak, že keď sa niekto snaží pre nás, často na úkor vlastného pohodlia, niečo spraviť, nakopeme ho do ... a tým, ktorí nás majú vcelku slušne na saláme, sa s radosťou pcháme do ...
takže ponaučenie: tak či onak, robíme si zo všetkého ...

Danny
(autor je členom skupiny Holdon)
(a vôbec si nesype popol na hlavu)

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu